Vedátorka

Už dlho predlho som si písaval s Vedátorkou, klasickou suchárkou bez zmyslu pre humor zahĺbenou do svojej práce. Nemala žiadne čaro, žiadnu charizmu, no mala nenormálne telo. Jedno zo sto, také, čo podľa neho určite robia figuríny na výkladu.


Pracovala ako doktorandka na nejakej škole, výskum a vývoj vecí, ktorým nerozumiem a nedokázal som predstierať ani len záujem. Myslím, že chémia, alebo medicína, biele plášte, ortopedické šľapky. Na pokeci písavala počas dňa, z práce keď mala voľnejšie. Sofistikovaná vrava, vážne témy, seriózny prístup – čistý ja :D

Zelené oči ako olivy v martini, vysoká, štíhla, 75C, krásne tvarované boky, husté a dlhé vlasy, krajšej farby ako hovno po hovädzom steaku – to bola Vedátorka. Nevedela sa však obliecť, šedá myš v rifliach, nemožných krpciach ako z Rumunska, volániková blúzka ako rekvizita z divadla.

Vedátorka bola presne ten typ, ktorý keby sa chcel rozprávať o hudbe a ja by som sa opýtal „Rada jebeš na klavíri?“, tak by opustila miestnosť a už nikdy sa neozvala späť. Citlivé zaobchádzanie bola prvá voľba, druhá becherovka.

Musel som absolvovať až tri stretnutia, aby som sa dostal k vedeckej pinduľke. A to Vám bol zážitok, nielen vnútorná, ale aj vonkajšia krása. Kožúšok jemnejší ako podvozok na činčile , ktorá vyhrala medzinárodnú súťaž, zostrih ako zo salónu Wella. Bolo jasné, do ktorej časti Vedátorka investuje najviac – do ružovej rozmárie! Pysočky ako uši zo škôlkára, klitoris ako kukurička z Bonduelle (nie táto, ale táto), výstelka ako čiapka pre batoľa. Jedna balada.

Žulo sa to lepšie ako hubba bubba s whisky príchuťou. Po predjedle prišla na rad balada o nepoľnom vtákovi. Vedátorka neprekvapila, keď si ľahla na mŕtveho chrobáka, ani keď sa chcela neustále bozkávať. Ležala podomnou celý čas ako mechanik v montážnej jame pod lowrider žigulíkom, až kým nepocítila miesto odkiaľ vyteká olej.