Na motorkách

Bolo pred letom, a ja som sa popri učení na skúšky, v rámci rozptýlenia, rozhliadal po Pokeci. Nemala fotku, ale pri letmom pohľade na jej popis o tom, čo má rada, ma medzi „Čítaním dobrej knižky, varením a okopávaním záhradky“ zaujala veta : „Milujem jazdu na svojej motorke.“ Trochu protichodné, a to mi nedalo... Napriek mojim nie veľmi úspešným pokusom o "KV", sme rozvinuli celkom obsiahlu debatu o motorkách, jazdení a všetkom možnom. Nebolo to ťažké, odjazdené som už niečo mal, aj o zrazoch a podobných akciách som už veľa počul...:o), a popri písaní som listoval v starých číslach časopisov pre motonadšencov, odkiaľ som čerpal inšpiráciu...
Svoju veľkú má pokazenú a tak teraz jazdí na skútri. Skvelé, pomyslel som si, to jej s tou mojou budem stačiť. Vymenili sme pár foto, potom čísla, zaiskrilo to, a chvíľu na to som navrhol spoločný výlet. Bol august...

V kombinéze a v prilbe nebolo vidieť viac, než že má len pol druha metra na výšku.
„No to ti trvalo, mladý“ – bolo oslovenie, ktoré by som čakal od niekoho kto má minimálne o 20 rokov viac, a nie o 7 – „za chvíľu nám končí sezóna!“ - vraví popri skladaní prilby. (nemaj obavy, v tej kombinéze môžeš jazdiť do decembra, vravím si v duchu).

Tak to som ja, akoby chcela povedať širokým úsmevom, rozžiarenými očami a odfúknutím si dlhého prameňa vlasov z ofiny prefarbeným na žiarivočerveno, ktorý jej siahal až po bradu.
„Nie je ti teplo?“, prehodil som akoby mimochodom.
„Ani nie, mám pod tým len plavky“ ... „Čo je, veď si sa chcel ísť kúpať!“ vraví na môj prekvapený pohľad.
Tak táto nemôže mať problém s ničím, pomyslel som si.

Šli sme. Po ceste sa zatiahlo. Začalo fúkať a strhla sa taká búrka, ktorá mi pripomenula scénu z filmu Psycho, kde stierače nestíhali stierať.
Šľahalo ako tisíc bičov. Nezastavím. Skontrolujem v spätných zrkadlách. Ona za mnou, akoby nič.
Po chvíli prestalo. Kým sme došli k jazeru, opäť vyšlo slnko. Nikde nikoho, dážď všetkých vyhnal. Zhodil som zo seba veci a rozbehol sa do vody. Ona za mnou.
Chvíľu sme sa bláznili vo vode, kým nedošla ku mne a neobjala ma tak, aby som ju už nemohol viac špliechať.
„A čo urobíš teraz?“
„Vezmem ťa so sebou.“ Kým sa snažila pochopiť, čo som tým myslel, hodil som sa s ňou do vody...
Vynorili sme sa už bez plaviek.

Na brehu sme pokračovali. Po tom len ostala ležať, s poloroztiahnutými nohami.
Dvihla sa až po piatich minútach s úsmevom, akoby si pred piatimi minútami skvelo zašukala. Ani sme si nevšimli, kedy prišiel k jazierku pár so psom, ale podľa ich pohľadov tam už  nejakú chvíľu boli...

Po tom sme si ešte urobili niekoľko takýchto výletov, kým neskončila sezóna. V aute to už nebolo ono.
Čítaj viac...