Príbeh PsychoAstronauta

Starý dobrý Pokec. V dnešnej digitálnej dobe fejsbúku a tviteru je naozaj rarita natrafiť na niekoho hodnotného na pokeci. Na druhú stranu, keď už motyka vystrelí, tak poriadne.

Príbeh, ktorého dej sa Vám chystám odkryť, sa odohral počas majstrovstiev sveta v naháňaní puku. Toto obdobie nemám rád. Nie preto, že všetci hulákajú ako by pivo lacnelo, ani preto, že najhorúcejšia téma na konverzáciu je upotená partička nevzdelancov, ale preto, že sa každá baba navlečie do hokejového dresu a potom vyzerá absolútne asexuálne. Pravdepodobnosť, že by som prišiel do baru a zbadal príťažlivé dievča sa kriticky blíži k nule. Kým by som na fejsbúku našiel niekoho, čo nemá na statuse momentálny stav zápasu, do vtedy by som aj zošedivel. A tak nastal čas na plán Bé, a ním bol Pokec. Najvierohodnejšia štatistická vzorka slovenska – bárs kto z bárs kadiaľ.


Dvojklikom rozklikávam dve najnavštevovanejšie miestnosti. Márne. Zatváram ich a prechádzam do miestnosti, ktorá sa honosí názvom mesta, v ktorom sa posledných pár mesiacov zdržujem. V pravom paneli zvaný „Kto je v miestnosti“ pod záštitou „Filtra nevyhovujúcich“ sa zjavila tvár, ktorú poznám z internátu. Okrem mena a známky za posledný zápočet o nej nič neviem. A tak som spojil príjemné s užitočným. Zopár digitálnych oficialít na úvod, keď tu zrazu, posiela mi podrobné geografické koordináty o mieste, kde sa zdržia a kde jej partička huláka, že rozhodca je kokot.


Kým som zvažoval a sám so sebou zvádzal vnútorný boj, či ísť alebo neísť, zhoda okolností, karma, vyššia moc alebo len smäd východniarov spôsobil neočakávaný sled udalostí. Vybrali sme sa na pivo. Nakoľko však boli moji východniarsky bratia zdrvený prehrou, neboli ochotní isť ďalej, než len o dve poschodia nižšie do miestnej študentskej diskotéky. Cestou dole sme míňali pohoršených spoluobyvateľov internátu, ako sa vracajú do izieb. V klube sa to behom desiatich minút stihlo vyprázdniť a prevádzkar za pomoci svojich jebatelných barmaniek skladal video a rozkladal audio.

Jedno pivo, druhé pivo, tretie pivo a zrazu okolo mňa tancujúci dav.

Neodolal som, a tak som musel zmeniť pozíciu, aby som mal na buchtičky lepší výhľad. Chvíľu na to vidím aj Susedku. Dilema. Pivo alebo Susedka? Pivo alebo Susedka? Možno sa mi bude lepšie premýšľať posediačky, a tak som navrhol presun k voľnému stolíku. Po čase sa k baru priplichtil aj môj spolubývajúci a tak som sa vybral za ním, že hodíme reč aspoň v bare, keď už na izbe nikdy nie sme alebo mlčíme s neuveriteľnými bolesťami hlavy.

Ani som nestihol rozbehnúť konverzáciu, keď ma od chrbta oslovila Susedka a so žiaľom v hlase sa mi začala sťažovať, že jej spolubývajúce ju tu nechali samú a ona teraz nemá s kým piť. Hmm, dobrú partiu si oslovila… Objednala kolo. Áno, áno, mám rád keď ma holky pozývajú. Cítim sa pak, tak neopísateľne, ako Nadčlovek… Ale nie, žartujem – i keď je to veľmi príjemné.

Vyšli sme pred podnik, zapáliť si a tak, keď to zrazu všetko začalo. Začala mi rozprávať také veci, čo som len tušil, ale iba z časti, asi len z piatich percent.
- „Prečo sa ti moja spolubývajúca – KučeraváBloncka nepáči?“
- „???“
- „Veď po nej ide každý, každému sa páči a ty o ňu ani okom nezakopneš… Prečo?“
-„Nooo….“
- „Dokonca ani vtedy keď na chodbe fajčíš a ona výjide v uteráku celá mokrá zo sprchy sa za ňou neotáčaš… Prečo po nej nejdeš ako ostatní chalani? Prečo si taký, taký iný ako ostatní?“

V hlave sa mi zapla žiarovka a začali sa mi veci v hlave skladať ako puzzle… Pochopiteľne som sa len v tichosti usmieval.
- „Baby na izbe sa ma na teba neustále pýtajú, ako by som ťa poznala celý život. Stále mi vravia aby som ťa zvolala…“
- „A prečo si ma teda nezavolala?“
- „Hanbila som sa… A čo s tou KučeravouBlonckou?“
- „Hehe, vieš, je síce pekná, ale mňa musí holka zaujať aj niečim iným než len výzorom…“

Následne nasledoval Susedkyn monológ o tom, ako sa všetci točia len okolo KučeravejBloncky a vlastne ony, jej ostatné spolubývajúce sú akoby odstrčené do úzadia. Že KučeraváBloncka má všetko a všetkých… Bolo mi jej ľúto, ale nie tak ako keď niekto spadne alebo si ublíži. Skôr som k nej cítil súcit. Asi to bude tým, že som sa podobne cítil na prelome základnej a strednej. A tak som sa v sekunde rozhodol. Keď už som hovädo a zhorím v pekle, tak spravím aspoň jednú správnu vec, dnes v noci zo Susedky spravím princeznú. Dám jej to, po čom túži už od mala. Dám jej princa ktorého si vysnívala. Zobral som jej bradu medzi prsty a zdvihol som jej tvár, zahľadel som sa jej do očí a vravím jej,
- „Vieš čo KučeraváBloncka nemá a ani nikdy mať nebude?“

Zakrútila hlavou na znak, že nevie. V tom momente som ju pobozkal najpomalšie a najjemnejšie ako som len dokázal. Pokračovalo to až do postele. Prečo však ráno odišla do školy bez toho, aby ma zobudila a nechala ma spať u nej na izbe netuším. Že by chcela, aby ma ráno jej spolubývajúce videli? Možno. Keď som sa ráno prebral, prvé čo som uvidel bola hlava KučeravejBloncky trčiaca spoza monitoru jej laptopu. Kým sa ma ona niečo pýtala, ja som zatiaľ rozmýšľal, kto z nás dvoch je na návšteve, avšak pri pohľade na stenu, kde boli plagáty toho pičusa z tvajlajtu aj z piznbrejku som usúdil, že na návšteve som ja. Pozdravil som ju a zároveň som sa aj rozlúčil. Na ceste von z ich izby som sa ešte na sekundu zastavil, aby som si zapol nohavice, pretože by to bolo absolútne nechutné, keby som vyšiel na chodbu a priamo pred jej dverami by som si zapínal zips a opasok. Som síce hovädo, niekedy až negustiózne, ale toto by bolo fakt moc – aj na mňa. Čítaj viac...