Hrošík

Túto prípoviedku mi nedá napísať, keď som nedávno spomínal trapasy ktoré sa mi stali pri mojich výletoch za sexturistickými atrakciami jednotlivých častí mesta, či miest. Hrošík je mláďa hrocha, nehryzie, neuvedomuje si svoju váhu a je tupé ako jeden z uhlov v manželskom trojuholníku.

Písal som si s krásnou kočkou, tváričku mala ako anjelik z poľskej rozprávky. Úplne milý charakter, zvodné krivky textu, otvorená sexuálna konverzácia. Hrošík bola skvelá rozprávačka, vraj pracovala v reštaurácii. To som ešte nevedel, že tam asi bola namiesto drviča odpadu.

Niekoľko dní dozadu som na nete postrehol zábavnú správu o tom, ako sa správne robí výrez fotografie na Halbote. A presne to bol Hrošík. Fantastická práca, keď som videl ako vchádza do bagetérie takmer bokom do dverí, veril som že sa mi sníva. Guľky mi vbehli do tela, v hrdle mi vyschlo a bola to jedna z mála situácií, kedy sa mi roztriasli kolená pred ženou. Hrošík mohol mať 160cm a 120kg, čo je celkom slušný pomer ak chcete byť testovačom na váhy pre dobytok, alebo predavačkou v PNS stánku s tým, že stánok postavia okolo vás.

Naozaj krásnu tvár donieslo naozaj bujné telo priamo ku mne. Musel som vyzerať ako nepríčetný dilino. Nepodceňujem ľudí, už vôbec nie ich charaktery. Preto som sa na Hrošíka zahľadel s nadhľadom, no musel som vyletieť pár poschodí aby som mal seriózny nadhľad. „Nóóó bicepsík bude päťdesiatka, ramienko na podprsenke je ako môj opasok, zo stehienka by sa dala zasýtiť futbalová jedenástka..“ sumarizoval som si počas Hrošíkovho štebotania. „Dúfam, že som Ťa nesklamala,“ prehlásila tak nevinným hlasom, že by samotný Satan išiel na spoveď. „Nie, naopak, teším sa že sa konečne vidíme,“ ozval sa elitný klamár a na dôvažok som sa jej pozrel priamo do očí.

Hrošík bola fakt dobrým dôkazom toho, že človeka by sme nemali súdiť podľa obalu, i keď je obalený v polmetrovej sklenej vate. Prisahal by som, že na jej koženku musia zabiť celú kravu. Pozval som ju na kávu, neskôr do kúpeľne, ktorú si občas dopredu pripravím. Hrošík bol nadšený, moja starostlivosť nemala konca kraja, nechcel som jej dať pocítiť že by som ju odmietol len kvôli fyzickej schrane (to je obrovská schránka). Ako som už spomínal, zábavná situácia bola, keď som Hrošíka nevedel vytiahnuť z vane. Mal by som viac cvičiť.

Bola nežná ako slimáčik pri francúzskom bozku, mala jemnú pokožku, ktorej koniec som nikdy nenašiel, smiala sa dokonalým úsmevom a pri orgazme sa jej začalo čkať. Asi to nerobieva často, pomyslel som si. Hrošík bol vďačný tvor, vedel doceniť každý môj pohyb a slovo. Miloval som ju za to. Celý ten čas, kým som sa nedozvedel že pozná Venušu. To už som zmenil tému aby náhodou nepostrehla, že nie je jediný stred môjho vesmíru...