Ráno po fotení

Milujem takéto rána. Kráčam s prázdnym mieškom ľahkým krokom po ulici s úsmevom na tvári, v hlave šialené spomienky na uplynulé hodiny. Usmievam sa na každú kočku ktorá sa mihne okolo, hladkám si ego a teším sa na spánok. Len občas sa mi však podarí zaspať cez deň...


Začalo to úplne nevinne, šiel som sa strihať do mesta. Cestou som však stretol kamaráta s bratom. Jeho brat mal so sebou kamaráta, ktorý tam bol s priateľkou. Priateľka kamaráta kamarátovho brata mala so sebou dve kamarátky. Exkluzívne kusy. A bolo po strihaní.

Naliali sme sa pálenočkou, pivom, vínom... no skrátka všetko, čo k tomu patrí. Keďže som vášnivý fotograf, mal som so sebou brašnu s mojou výbavičkou na situácie „čo keby“. Začali sme sa fotiť v bare, najprv klasika fotky s pripitými úsmevmi, potom bozkávacie fotky, nakoniec som dievčatá presvedčil na niečo šteklivejšie. Nevýhodou fotografa taký čas je, že fotografuje. Realizoval som svoje predstavy, moje „modelky“ boli rady, že z nich spravím hviezdy. (Leda tak na vianočnom stromčeku)

Presunuli sme sa ku kamarátovi na byt, rozdelili sme sa na dve skupiny. Ja s kamarátom som ostal fotiť brunetu, jeho brat s kamarátom boli vo vedľajšej izbe so zvyškom osadenstva. Neverili by ste, koľko krát sa mi stalo, že na fotenie sa ženy zbalia samé. Stačilo spomenúť čo robím, kto som, čo ovládam, ukázať pár fotiek, ktoré nosím so sebou pre také prípady v mobile a mohol som ísť po zrno. Ehm, do dlane samozrejme. Kamarát vytiahol svoj... dramatická pauza v rozprávaní... fotoaparát, statív a nahodil seriózny výraz v tvári. Doniesli sme improvizované osvetlenie a hurá na ňu.

Najradšej mám akcie, na ktorých to fičí. Ako na tejto. Kým sa kamarát napil vody, už mala dole blúzku. Spadol mi na zem zemiakový lupienok, kým som ho dvihol, kamoš bol už v gatiach. Mám ho rád, je to moja krvná skupina, niekedy ho ešte určite spomeniem. Po druhom pohári posledného vína ostala kočka na nás pozerať s vygúlenými očami, stuhnutými bradavkami a hladučkým lonom. Nebála sa, nemala čoho.

Medzitým sa z druhej izby ozývali staré známe zvuky. Pravidelne sa opakujúci vzdychot, presne taký ako počúvam v mp3 prehrávači keď cestujem busom, alebo idem do kostola. Raz darmo, mám rád hraničné situácie. Preto som aj pootvoril dvere, strčil do nich fotoaparát a cvakol. S bleskom. Ja debil.

Po chvíli ženských protestov, keď druhá skupinka pokračovala tam, kde skončila, som si sadol na gauč a pozeral sa, ako kamarát „fotí“. Radosť. Pil som víno a tešil sa z krásneho výhľadu von oknom. Po ďalšom pohári som vzal modelku do parády ja a kamarát pozeral von oknom. Bola mladá, neskúsená, opitá, dravá. Všetko, len nie fotogenická modelka, ktorou tak veľmi chcela byť.

Pamätáte sa, ako ťažko sa niekedy fotí ?