Nevkusná

Táto kočka sa vedela fantasticky prezentovať na pokeci, no v skutočnom živote to bola postavička, ktorá sa len tak nevidí. Musel som popracovať na svojom rozhľade v oblasti módy, aby som s ňou držal krok v debate na tému, ktorú tak milovala.

Ak je niečo, čo viem na svete dobre, tak je to prispôsobenie sa. Som taký veselý slizký had, ktorý sa prešmykne z miništranta na arogantného bastarda za sekundu a o ďalšiu sekundu už rozpráva o sexe v materskej škole. Na Nevkusnú som sa musel patrične vyzbrojiť, keďže som v jej albumoch našiel kopec sračiek v oblasti módy. Opasky, topánky, kabelky, doplnky... len sa to tak hemžilo módou, ktorú som si musel naštudovať.

Po niekoľkých KV na tému ktorú tak milovala sme sa dali do reči. Úplnou „náhodičkou“ som pracoval s vecami, po ktorých tak dlho túžila. Vraj. Hah. Niekoľkotýždňové vypisovanie dúm, z ktorých som musel brať pomaly ditiaden vyústilo k vytúženému stretnutiu. Vtedy bola jeseň, len taká začínajúca, takže som lopatou odhádzal sneh a šiel som v ústrety novému poznaniu. Nevzal som kondóm, nevyzeralo to na skórovanie v prvom polčase.

Nevkusná ma čakala pred vychýreným podnikom. Spočiatku som si ju pomýlil s figurínou vítajúcou prváčikov v Tescu. Pestrofarebná kombinácia už z diaľky dávala tušiť šoférom, že ide o neprehliadnuteľný objekt a predátorom, že by sa mali mať na pozore. Rešpekt, s pestrofarebnou andulkou sa predsa nehodím do krovia, s takým alegorickým vozom sa predsa nedá byť nenápadný.

Chvíľu sme trkotali o móde, jej snoch a víziách, ktoré som tak nadšene podporoval, až som tomu sám uveril. Ukázal som jej niekoľko zaujímavých postrehov z titulu výborného pozorovateľa okolia, ktorými som ju nadchol. A to bolo asi tak všetko, viac sa mi nechcelo montovať do tejto farbičky odetej do neidentifikovateľných handier. Nebolo ani zďaleka tak vyzývavé ako u Katolíčky, nepribližovalo sa to ani nedostatočnej sebareflexii ako u Venuše, skrátka nevkus. Ale vlasy mala v pohode, také žehlené, farbené, nie jej...

Nevkusná končila večer netradične – sadla si na zadné sedadlo auta a kým som vyšiel z parkoviska, už mi podávala gaťky. Ozdobené flitrami. Skoro som sa rozplakal. Ani neviem prečo, ale bol to silný emotívny náboj vtedy. V mojom čiernobielom svete, kde sa ženy delia na dámy a nedá mi sa objavila takáto veselá kopa farieb, naliata farebnými miešanými nápojmi, s túžbou po pestrofarebnom spestrení jej i tak nevšedného prežívania.

Nemal som veľmi náladu, bol som sprostý. Reku, odradím ju. Človek mieni... neodradilo ju ani to, čo zaberá takmer stále v takých situáciách. Nešťastie. Ale nakoniec som sa nejako nechal zlákať všakže. Ak by som mal notes a robil si doň čiarky, tak táto jediná by bola farebná. Prirážala ako by na tom záležal osud tohto sveta, svojimi gélovými nechtami sa zabárala kade tade a sukňu z krepového papiera (naozaj tak nešťastne pôsobila) roztrhala opätkami ešte pred tým ako si ju dala dole.

Chvíľu musím porozmýšľať, akej farby mala oči, je to totiž to posledné čo som si na nej všimol. Netuším...